„Prosím vás platí mi tento lístok aj na tejto linke“, pýtam sa pri nástupe do autobusu a podávam lístok šoférovi. Prívetivo si ma premeria a skúmavým pohľadom pozrie na lístok. „Jo platí, ale jenom po klášter“, razom mu odpovedám „á tak to ma teší, lebo tam mám akurát namierené“, a presúvam sa pomaly ďalej do autobus.

Cesta je veľmi krátka a ani sa nenazdám, razom sa ocitám priamo pred kláštorom. Je krátko pred jedenástou v noci, nikto na ulici a našťastie len jemno mrholí. Prechádzam vstupným portálom a ocitám sa na jednom z troch nádvorí. Cestička je jemne osvetlená takže je možne rozoznávať siluety stromov stojacich popri ceste. Už od počiatku som ohromený veľkosťou areálu, dlho siahe budovy múzea, starý pivovar, stajne a dominantný kostol postavený v ranogotickom slohu. Kostol dala zbudovať kráľovná Konstanca na zmierenie hriechov svojho manžela Přemysla Otakara I., od tej doby to nesie patričný názov: „Miesto, kde sa odpúšťajú hriechy“. Mohutný klenutý portál s Kristom na stolci, po bokoch s apoštolmi a kľačiacim kráľovským párom Přemyslovcov, je vstupom do kostola alebo aj do neba – Porta Coeli.

O pár chvíľ ma už privítajú v budove, kde budeme „my brigádnici“ nasledujúce dva dni prespávať. Skoré chladné ráno, v izbe už o pol ôsmej zvoní prvý budík, aby prvý jedinci mohli ísť pripraviť raňajky. Pri jedle nás príde navštíviť matka predstavená miestnych mníšok rádu cisterciánov, oboznamuje nás s prácou a hneď po raňajkách nás volá, že nám spraví prehliadku po miestnom areáli. Práce ozaj rôzneho druhu, hrabanie lístia, pálenie starého dreva a halúzok orezaných z kríkov, vytrhávanie linolea, no a čistenie príjazdových ciest. Vďaka skorému vstávaniu sa zdal deň aspoň o polovicu dlhší, práce bolo ozaj neúrekom, ale počas prestávok bol čas aj na pivko alebo prehodiť slovo čo to s inými. Takto to ubiehalo veľmi príjemne a aj vďaka nádhernému počasiu môžem sám za seba povedať, že to bol ozaj požehnaný deň. Pár nezabudnuteľných chvíľ s partiou mladých bolo pravým odpočinkom, čo človek potrebuje do života, príhodné je, že sa to akurát uskutočnilo na mieste kde sa stretáva „nebo so zemou“. Ak by som mal niekoho na ďalšiu brigádu prehovárať, povedal by som mu asi toto: „Neštvi ma a poď!“
Lukáš